Ekológ Miroslav Blaženec hovorí, že umelé stromčeky síce vydržia dlhšie, no málokomu sa chce pozerať 50 rokov na ten istý strom a po zrátaní použitej chémie, energií či dopravy cez pol sveta často pre prírodu nie sú rozumnejšou voľbou.

Aj pri kúpe živého stromu sa však treba zamyslieť. „Nemá zmysel voziť živý stromček z Dánska či Írska do strednej Európy, pretože dopravou rastie jeho uhlíková stopa,“ hovorí vedec z Ústavu ekológie lesa SAV vo Zvolene. Dodáva, že po Vianociach je stromček najlepšie spracovať tak, aby sa z neho oxid uhličitý uvoľňoval čo najpomalšie.

Vedec ďalej vysvetľuje, že keď stromček bez aklimatizácie prenesieme do prekúreného bytu a osekáme mu kmeň, rýchlejšie preschne a opadá.

„Treba si uvedomiť zásadnú vec: ten stromček je mŕtvy. Jeho životná púť sa vyrezaním jednoducho skončila. Ide o to, či sa my z neho chceme potešiť dlhšie. Vtedy mu môžeme pomôcť tým, že spravíme čerstvý rez, aspoň pár centimetrov na spodku kmeňa. Tým oživíme zaschnuté pletivá, ktoré tam zostali, a uvoľníme cesty pre vodu,“ hovorí ekológ.

V podcaste sa dozviete aj:

• či si môžeme spolu so stromčekom doniesť domov aj nejaký škodlivý hmyz;
• či má šancu prežiť stromček, ktorý si kúpite v črepníku a potom zasadíte;
• či sú farmy s vianočnými stromčekmi prospešné alebo škodlivé pre ekosystém;
• či je bežné, že ľudia rúbu ihličnany pred Vianocami načierno;
• prečo o vianočné stromčeky nemajú záujem lykožrúty;
• či sú slovenské ihličnany v strese a čo to pre ne znamená.

Sociálne siete dokážu z nenápadných používateľov urobiť nečakaných aktérov kultúrnych vojen – často bez toho, aby si to vôbec všimli. Americká vedkyňa a spisovateľka Renée DiResta v knihe Neviditeľní vládcovia odhaľuje, ako jednoduchá túžba podeliť sa o svoj koníček môže prerásť do postupnej radikalizácie a ako algoritmy formujú naše publikum, názory aj správanie. Zároveň ide o varovanie, že digitálne prostredie nie je len miesto na šírenie obsahu, ale aj sila, ktorá nás môže nenápadne nasmerovať na cestu, o ktorú sme nikdy nestáli.

Paleontológia na prelome 19. a 20. storočia sa na dinosaury pozerala ako na predpotopné a neohrabané príšery, ktoré vyhynuli, lebo boli príliš hlúpe. Pohľad na dinosaury sa odvtedy výrazne zmenil a technológie prinášajú nové metódy výskumu, z ktorých vieme zistiť oveľa viac než pred pár dekádami. Veľa nálezov sa preto skúma opakovane.

Zákony, ktoré určujú, či môžu fosílie končiť v súkromných zbierkach a či si človek môže nechať, čo nájde na svojom pozemku, sa však vo svete líšia.

„Otázka podľa mňa stojí skôr tak, že čo z tých nálezov zostane pre budúce generácie. Napríklad, či majiteľ ten materiál sprístupní vedeckému štúdiu alebo po svojej smrti umožní jeho presun do verejnej zbierky. Ak áno, tak to je super,“ hovorí paleontológ Matúš Hyžný z Ústavu vied o Zemi Slovenskej akadémie vied a Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

V rozhovore sa dozviete aj:

• podľa čoho paleontológovia vedia, ako dinosaura poskladať;
• či mohol Triceratops vyzerať inak, ako si dnes myslíme;
• či je v poriadku, ak je v nákupnom centre kostra stará stopäťdesiatpäť miliónov rokov;
• prečo sme na Slovensku zatiaľ nenašli žiadneho dinosaura;
• čo má človek robiť, ak nájde fosíliu a nevie, či je chránená;
• o čom bola kauza, v dôsledku ktorej skončil brazílsky dinosaurus bez mena.