Prečo Homér začína Odyseu príbehom syna, a nie samotného Odysea? Je Penelopa len symbolom vernosti? A čo vlastne znamená návrat domov, ak sa za dvadsať rokov zmení človek aj svet okolo neho? Klasická filologička, spisovateľka a pedagogička Karlovej univerzity v Prahe Sylva Fischerová ukazuje Homérovu Odyseu ako živý príbeh o vojne, dospievaní, návratoch, identite aj o schopnosti rozpoznávať - ľudí, situácie, vlastné hranice aj seba samých. Nová epizóda V ženskom rode Kataríny Strýčkovej je pozvaním znovu objaviť jednu z najstarších kníh západnej civilizácie ako príbeh, ktorý dodnes kladie otázky, na ktoré neexistujú jednoduché odpovede.

Deti dnes častejšie hovoria o tom, čo prežívajú – pomenúvajú úzkosť, smútok či tlak. Neznamená to, že zvládajú menej, ale že svoje prežívanie dokážu presnejšie vyjadriť. Hlavná sestra detského psychiatrického stacionára v Martine Martina Dubovcová v rozhovore s Katarínou Strýčkovou vysvetľuje, čo sa u detí mení, čo si rodičia často všimnú neskoro a aké signály by nemali prehliadnuť. Hovorí aj o tom, prečo je pre dieťa kľúčová plná pozornosť rodiča – nie prítomnosť „popri mobile“, ale skutočný záujem o to, čo dieťa prežíva. Rozhovor sa dotýka aj momentu, keď je už dôležité vyhľadať odbornú pomoc, a toho, akú úlohu zohráva prostredie, v ktorom sa liečba odohráva – prečo záleží na tom, aby bolo pokojné, dôstojné a bezpečné pre deti aj zdravotný personál.

Spoľahlivosť, zodpovednosť a potreba byť „bezproblémová“ - aj také sú pocity sklenených detí, zdravých súrodencov detí so zdravotným znevýhodnením. Alžbeta Tvrdá vyrastala v rodine, kde bolo prirodzené nepridávať rodičom ďalšie starosti a fungovať samostatne. O svojej skúsenosti dlhé roky nepremýšľala. Naplno sa k nej vrátila až ako dospelá žena - pri vlastnom materstve. Dnes má päť detí a otvorene hovorí o tom, ako ju táto životná skúsenosť formovala: v očakávaniach, ktoré na seba kládla, v pocite zodpovednosti aj v tom, prečo bolo pre ňu také ťažké požiadať o pomoc. V rozhovore s Katarínou Strýčkovou opisuje aj moment, keď sa jej život zastavil totálnym fyzickým aj psychickým vyčerpaním - a prečo práve to bol bod, od ktorého začala veci meniť. Dnes stojí za komunitným centrom v Bytči, ktoré mesačne navštívia stovky ľudí. Hovorí o tom, prečo sú vzťahy základom fungujúcej komunity, čo znamená cítiť sa „videná“ a prečo považuje za najväčší úspech dovoliť si byť taká, aká je. Rozhovor o materstve, únave a o tom, čo sa zmení, keď človek prestane skúšať všetko zvládnuť sám.