Iba talent nestačí. Rozhodujúce je prajné prostredie, podpora a človek, ktorý dieťaťu povie: „Ty na to máš.“ Barbora Mistríková zo združenia Divé maky hovorí o tom, prečo sa veľká časť talentu rómskych detí na Slovensku nerozvinie – nie preto, že by chýbal, ale preto, že nemajú podmienky, stabilitu ani príležitosti uspieť. Rozprávame sa o tom, ako sa talent dá rozpoznať aj tam, kde nie je na prvý pohľad viditeľný, prečo je kľúčový vzťah s mentorom a čo všetko rozhoduje o tom, či dieťa svoj potenciál napokon využije. Hovoríme aj o tom, prečo školský systém na Slovensku stále nedokáže zohľadniť rozdielne štartovacie čiary detí – a prečo na tom v konečnom dôsledku stráca celá naša spoločnosť.

Kristína Maková pracuje v Centre komunitného organizovania v Banskej Bystrici a venuje sa práci s ľuďmi v komunitách - najmä s mladými rómskymi dievčatami. V rozhovore hovorí o tom, čo v praxi znamená komunitné organizovanie a prečo nejde len o pomoc, ale o spôsob, ako ľudia získavajú dôveru vo vlastné schopnosti meniť svoje okolie a rozvíjať sa. Rozprávame sa nielen o opakovanej generačnej chudobe, o bariérach, ktoré spoločnosť často nevidí, ale aj o tom, prečo je dôležité vychovávať silných a odvážnych lídrov a líderky priamo v komunitách. Kristína otvorene hovorí aj o rómskom feminizme a o tom, prečo je pre mladé rómske ženy dôležité, aby dokázali hovoriť za seba a niesť zodpovednosť za svoj život aj za svoje okolie. „Ľudia sú ako lentilky,“ hovorí v rozhovore. „Na povrchu môžu byť rôznofarební, ale vo vnútri sú všetci rovnakí.“

Mária Látalová pracovala ako dobrovoľníčka v hospici a dlhodobo sa pohybuje medzi profesionálmi v pomáhajúcich profesiách na konci ľudského života. Aj vďaka mame lekárke sa naučila nebáť nemocničného prostredia či rozhovorov o smrti. Rozprávame sa o jej pracovných skúsenostiach z hospicu a nemocníc, o rodinách, pacientoch a predovšetkým o systéme, ktorý stojí na málo viditeľnej, trpezlivej práci jednotlivcov – veľmi často žien. Hovoríme o tom, čo s človekom robí dlhodobý kontakt s utrpením a prečo sa ľudia v pomáhajúcich profesiách učia o vlastnú psychickú kondíciu starať niekedy až príliš neskoro. V rozhovore zaznieva úprimná úcta a vďačnosť voči tým, ktorí sa rozhodli starať o druhých, a bez ktorých obetavosti by bol náš svet menej ľudský.