Bára Stárek je výkonnou riaditeľkou iniciatívy Díky, že můžem, ktorá sa pod jej vedením posunula zo študentského spolku na výraznú občiansku platformu v Česku. Vniesla do nej energiu mladých a schopnosť otvárať témy, ktoré dnes formujú verejný priestor — slobodu, demokraciu, klimatickú zmenu či dezinformácie. V rozhovore hovoríme o tom, ako mladí premýšľajú o svete, prečo ich často podceňujeme, a prečo sa demokracia nezaobíde bez rituálov a spoločných príbehov. Dotýkame sa aj toho, aké je viesť organizáciu ako mladá žena, čeliť útokom či stereotypom a čo pre ňu znamená feminizmus.

Ľudia, ktorí v dôsledku vojny prišli o končatinu alebo utrpeli inú ťažkú traumu, nie sú definovaní tým, čo stratili. Ich život pokračuje – inak, ale s obrovskou silou, odhodlaním a schopnosťou znovu si vybudovať bezpečie, vzťahy aj radosť. Riaditeľka ukrajinského Superhumans Center Olga Rudnieva hovorí o tom, čo všetko prežívajú ľudia, ktorých zasiahla ruská vojna proti Ukrajine, aké psychické aj fyzické dôsledky si nesú, a čo potrebujú, aby mohli žiť dôstojne a naplno. A rozpráva aj o sebe: prečo sa rozhodla venovať celý život pomoci druhým, čo ju naučili príbehy zranených detí, žien a mužov, a kde sama hľadá nádej v čase, keď jej krajina stále trpí.

Testosterón sa často opisuje ako „mužský hormón“. V skutočnosti však ovplyvňuje každého z nás – ženy aj mužov – od prenatálneho vývinu až po dospelosť. Formuje naše myslenie, správanie, schopnosť riskovať aj spôsob, akým reagujeme na stres. S genetičkou Jaroslavou Ďurdiakovou Babkovou z Lekárskej fakulty Univerzity Komenského sa rozprávame o tom, ako testosterón vplýva na činnosť mozgu, prečo sú si muži a ženy rovní, hoci nie sú biologicky rovnakí, a prečo by sme sa o našich biologických rozdieloch nemali báť hovoriť – ak im chceme lepšie rozumieť, vedieť rozvíjať naše schopnosti a naplno využiť rozmanitosť, ktorú prinášajú.

Rakovina prsníka patrí na Slovensku medzi najčastejšie onkologické ochorenia u žien. Každý rok pribudne približne tritisíc nových prípadov a deväťsto žien zomiera – často len preto, že k lekárovi prídu neskoro.

Rádiologička MUDr. Terézia Lauková z Národného onkologického ústavu vysvetľuje, ako môže mamografický skríning zachrániť až dvesto životov ročne, prečo sa na preventívne vyšetrenia stále bojíme ísť a čo všetko sa dá zachytiť ešte skôr, než sa objavia príznaky.

V rozhovore hovorí o tom, ako dnes vyzerá skríning rakoviny prsníka na Slovensku, aký je rozdiel medzi mamografiou, sonom a magnetickou rezonanciou, ale aj o najčastejších obavách a mýtoch, ktoré bránia ženám prísť na vyšetrenie včas.

Georgína Kolníková je primárkou Oddelenia patologickej anatómie Národného onkologického ústavu v Bratislave. Hoci sa s pacientmi priamo nestretáva, ich liečba sa nezačne bez jej odborného vstupu. Práve patológ je totiž ten, kto na základe skúmania vzorky tkaniva určí správnu diagnózu. Ak ide o onkologické ochorenie, vďaka nej vie onkológ nielen to, aký typ nádoru jeho pacient má, ale aj to, či je agresívny, ako sa správa, či bude reagovať na liečbu – a akú. V epizóde hovoríme o fascinujúcom mikrosvete buniek, ale tiež o tom, čo sa deje, kým pacient diagnózu dostane, o tímovej lekárskej spolupráci, a tiež o dôležitosti prevencie.

S mojou dnešnou hostkou Luciou Kubíny, ktorá pracuje ako dula, hovoríme o téme, ktorá sa dotýka množstva rodín na Slovensku, no často o nej mlčíme – o strate dieťaťa v tehotenstve alebo krátko po narodení. Lucia si sama prešla niekoľkými takýmito stratami. Rozpráva o rôznych podobách smútenia, o tom, ako jej skúsenosť ovplyvnila dôveru v jej vlastné telo, ale napríklad aj o reakciách zdravotníckeho personálu, ktoré pomáhajú, alebo naopak, ubližujú. V snahe o zmenu Lucia založila občianske združenie Tanana, ktoré dnes pomáha iným rodinám v procese smútenia.

MUDr. Katarína Vlčková, paliatologička a primárka v pražskom mobilnom hospici Cesta domů, spoluzakladateľka Nadace rodiny Vlčkových, hovorí o tom, čo znamená byť oporou pre blízkeho na konci života – doma, s podporou paliatívneho tímu. Pripomína, že je prirodzené báť sa umierania, nechcieť o ňom hovoriť či premýšľať, no práve otvorenosť a odborná pomoc dokážu strach zmierniť. „Nie každý dokáže sprevádzať svojho blízkeho v posledných chvíľach, ale väčšina ľudí s podporou zvládne viac, než si myslí,“ hovorí. Zhovárame sa nielen o smrti, ale najmä o živote – o empatii, odvahe a sile blízkosti a prítomnosti v najťažších chvíľach.

Lekárka Katarína Molnárová pôsobí ako rodinná lekárka v Nórsku. Niekoľko rokov však strávila na humanitárnych misiách v Afrike, vrátane Rwandy, ktorá sa dodnes vyrovnáva s následkami genocídy. V čase pôsobenia tam nepracovala len na klinike, ale pravidelne dochádzala aj do utečeneckého tábora a zároveň prepájala prax s výskumom. V rozhovore hovorí o tom, čo znamená liečiť traumu v spoločnosti s ťažkou historickou skúsenosťou, ako sa lekár musí naučiť improvizovať, o ženách a ich zdraví v rôznych kultúrach a o tom, ako sa mení človek, ktorý žije medzi viacerými svetmi.