Na začiatku 60. rokov sa v hlave len päťročného dievčatka, Silvie Fishbaum, dcéry preživších holokaust, zrodil sen, že chce ísť do Ameriky. Bolo to kvôli žuvačke, ktorá vtedy na Slovensku ešte neexistovala a ktorú dostala od tety z Ameriky. Už ako dieťa bola terčom urážok a posmeškov zo strany rovesníkov pre svoj židovský pôvod a vnímala ich traumu z holokaustu. Po prvom neúspešnom pokuse opustiť Slovensko sa jej v roku 1979 podarilo natrvalo presťahovať do Ameriky.

Rudolf Sikora, ktorý tento rok pri plnej sile oslávil 80. narodeniny, patrí medzi výtvarníkov, ktorí nielenže formovali estetiku slovenského moderného umenia, ale zasahoval aj do politického diania – patrí medzi najvýznamnejších ľudí Nežnej revolúcie. Jeho obľúbenými témami sú aj environmentálne hrozby, ktorým je zasvätených mnoho jeho diel.

Peter Stark je jediným priamym potomkom rodu Starkovcov, ktorí v 19. storočí vybudovali v Liptovskom Mikuláši Starkovskú liehovar, ktorý funguje dodnes. Po jeho arizácii a znárodnení existuje ako spoločnosť St. Nicolaus, dnes najväčší výrobca liehovín na Slovensku. S touto firmou však už Peter Stark nemá nič spoločné, aj keď meno jeho predka Armina sa ocitlo v názve jedného z produktov.

Židovský pôvod Petra Starka bol krajne rizikový v Slovenskom štáte aj v povojnovom stalinskom Československu. Preto v roku 1959 emigroval do Západného Nemecka a neskôr šiel do USA. Tu absolvoval doktorandské štúdium.

Eva je doslova dieťa holokaustu: narodila sa v pracovnom tábore pre Židov v Novákoch. Po vypuknutí SNP odišli do Piešťan, žili s falšovanými dokladmi. Po prezradení boli odvlečení do tábora v Žiline, neskôr do Serede v novembri 1944 ich deportovali do Auschwitzu, kde videli otca naposledy. Odišla do Západného Nemecka, kde žil jej manžel, rodičia prišli za ňou. V roku 1971 nečakane ovdovela, neskôr sa zamestnala a opäť sa vydala, porodila ďalších dvoch synov, po pôrode tretieho sa jej obnovila trauma z prežitého holokaustu. Vyštudovala psychoterapiu, venuje sa osvetovej činnosti a vzdelávaniu. Napísala životopisnú knihu „Číslo na tvojom predlaktí je modré ako tvoje oči“.

Novinárka Malgorzata Wojcieszynska patrí medzi známe osobnosti poľsko-slovenskej kultúry. Pamätá si bývalý režim, výnimočný stav v Poľsku a revolučné roky. Hneď po Nežnej revolúcii sa odsťahovala za svojim partnerom Stanom do Bratislavy a to ju vraj naučilo byť naozajstnou vlastenkou. Je všade tam, kde dochádza ku kultúrno-spoločenským prienikom medzi našimi dvoma krajinami, vedie časopis Monitor Polonyjny, pôsobí ako moderátorka a okrem toho je aj textárkou piesní.

Zora Bútorová obdivovala prekladateľské umenie svojej mamy, ale zvolila si vlastnú cestu. Vyštudovala sociológiu, ktorú dovtedy nazývali „buržoázna paveda“, a svoj vedecký život zasvätila poznávaniu spoločnosti, najmä výskumu verejnej mienky, otázkam rodovej rovnosti a problémom aktívneho starnutia.

V roku 1950 obidvoch rodičov Dany Viestovej zavreli do väzenia z politických dôvodov, musela sa o ňu postarať stará mama. Strýkom jej otca bol totiž nekomunistický veliteľ povstaleckej armády Rudolf Viest. Mama sa vrátila v roku 1951, museli sa často sťahovať kvôli práci, Študovala na žurnalistike, v roku 1968 sa zúčastnila na štrajku študentov a v roku 1969 na protestnej hladovke za Jana Palacha. V roku 1997 sa stala šéfredaktorkou Slovenky, neskôr pracovala na ďalších pozíciách. V roku 2024 dostala medailu M. R. Štefánika III. stupňa pri príležitosti 80. výročia SNP.

Bratislavčan Zoltán Demján bol desať rokov štátnym reprezentantom v horolezectve. Je prvým Čechoslovákom, ktorý dosiahol vrchol Mount Everestu v roku 1984 a zároveň jeden z mála ľudí na svete (s Jozefom Psotkom), a jeden z mála, ktorí vystúpili na najvyššiu horu sveta bez použitia kyslíkového prístroja. Za prvovýstup na Dhaulángiri získal cenu za Najlepší svetový horolezecký výkon v Himalájach za rok 1988. a tým jeho výkony zďaleka nekončia.